„Odopierať si niečo je utrpenie“

O vegetariánoch si mnohí ľudia myslia, že o niečo v živote prichádzajú, keď nevedia, ako chutí bravčová panenka, či mierne prepečený steak. Mnohí ľudia sú presvedčení, že bez rezňa by nevedeli fungovať a nahrádzať ho cuketou je hlúposť.

Martin „Pyco“ Rausch to však vyvracia. Už osemnásť rokov neje mäso a vôbec nemá pocit, že by sa o niečo ochudobňoval. Práve naopak. On k svojmu životu mäso nielenže nepotrebuje, ale ako vraví, bez neho sa cíti oveľa lepšie. Jedlo si však vie vychutnať, nepohrdne k nemu pohárom vína a ako sme sa počas rozhovoru presvedčili, s pôžitkom si ku káve dopraje aj veľký kus torty. Jesť a piť to, čo si telo pýta a čo nám chutí, je podľa neho najdôležitejšie.
Kedysi bolo prirodzené byť „mäsotariánom“ a vegetariánstvo bolo možno považované za výstrelok. Teraz to už tak nie je a čoraz viac ľudí preferuje zdravú stravu, menej mäsa, viac zeleniny…. badáte to?

– Ja sa držím zásady, že o spôsobe stravovania netreba nikoho presviedčať, pokiaľ nemá zdravotný problém, ale vtedy je to už skôr odporúčanie lekára. Každý by mal jesť to, čo mu chutí. Keď mne chutí veľa majonézy, tak ju jem, niekedy používam veľa oleja a vyprážam, lebo na to mám, skrátka, chuť. Niekedy jem len vajcia a mlieko, neviem prečo, ale telo si to pýta. Stále sa snažím opakovať, že vegetariánstvo nie je pre každého a rovnako aj mäso nie je pre každého. No najhoršie je si niečo odopierať. Treba jesť tak, aby bol človek spokojný a šťastný a mal pocit, že si nič neodopieral, lebo vtedy je to utrpenie.

Koľko rokov už máte mäso vyradené z jedálnička?
– Naposledy som dobrovoľne jedol mäso v roku 1994. Odvtedy som po istej dlhej dobe párkrát skúsil, čo to so mnou spraví a nikdy ma to nepresvedčilo, že mi čokoľvek uniká. Tak som sa k mäsu nevrátil. Ale musím povedať, že takto mi je lepšie. Mám lepší metabolizmus a cítim sa výborne. Mäso mi nechýba. A pritom sa nepovažujem za toho, kto si niečo nasilu odopiera.

Nejete ani ryby?
– Ale áno, ryby mám rád, aj morské potvorky a aj rôzne iné dobroty. Napríklad sladké…

Takže na dobrý zákusok vás ľahko nalákame? Máte aj nejakú obľúbenú sladkosť?
– Ako kedy. Ja nemám nič najobľúbenejšie, dokonca ani normálne jedlo. Mám obdobia, kedy sa vyslovene napchávam špenátom, potom sa napchávam cestovinami, potom mám rád zemiaky vo všetkých formách. Skrátka sa musím vždy niečoho, s prepáčením, prežrať, aby som si potom od toho urobil pauzu, lebo ja sa dobrých vecí neviem dojesť. Tak je to aj so sladkým, ale vždy musí byť poruke nejaká dobrá čokoláda, keď človek náhodou potrebuje. Je dobrá na nervy, človek sa upokojí a prináša to dobrý pocit. Počul som veľa teórií o tom, aký je cukor pre organizmus jed, ale moje telo sa s ním má zatiaľ rado.

A máte šťastie, že na vašej postave nezanecháva negatívne následky.
– Síce až tak nešportujem, ale mne strašne veľa myslí, aj keď na to možno nevyzerám, tak to všetko potom spáli môj mozog…

Takže ste pôžitkár? Doprajete si napríklad večer pohárik vína, k tomu niečo dobré na zobnutie?
– K jedlu pijem víno veľmi rád, chuť niektorých jedál to dokonca úžasne dotvára, ale za odborníka sa nepovažujem ani náhodou. Víno však používam aj pri varení. A ak si niekto myslí, že patrí len k mäsu, tak sa mýli. Príprava mäsitých pokrmov nepodmieňuje a príprava vegetariánskych jedál zase nevylučuje použitie vína v kuchyni.

Máte aj obľúbený druh vína?
– Všetko záleží od toho kedy, kde, prečo a najmä s akým jedlom. Ale ak vás zaujíma farba, častejšie pijem biele.

Pohľadný chlap, ktorý sa vie obracať v kuchyni tak ako vy, je pre ženy nesmierne príťažlivý. Už vám to povedali?
– Ja neviem, ešte som nestál vedľa nejakého pohľadného chlapa, ktorý bol v kuchyni a ženy by mu niečo adresovali. Takže naozaj neviem…

Ešte ste vážne nedostali takýto kompliment?
– No, hovorí sa, že aj krásna žena v plavkách so zbíjačkou pri ceste je atraktívna a tiež na to asi žiadna priamo neodpovie. Takže ja to nechávam bez komentára.

Vy aj po rokoch na obrazovke a s takým zástupom obdivovateliek prijímate komplimenty s rozpakmi?
– Odpovedať na to znamená, že som si niečoho takého vedomý, alebo to nebodaj očakávam. Takže len ďakujem za kompliment.

Ale každopádne máte podľa mnohých žien status najkrajší chlap v šou Česko Slovensko má talent. Pravda, pokiaľ vás neohrozí pán Patrovič….
– Pri zmienke o Talente v poslednom čase vzápätí prichádza meno Patrovič. Takže som rád, že je to aj v tejto súvislosti…

Ako ho vy vnímate?
– Tento rok veľmi intenzívne, lebo každý sa na neho pýta. Nevedel som, či ho ľudia náhodou už nemajú dosť, ale možno práve preto opäť začali vyhľadávať jeho existenciu. Ja mám s ním zvláštny vzťah, lebo mám viacnásobnú skúsenosť, že on vás zásadne nepozdraví, aj keby ste boli v nejakom dialógu. Najskôr si počká, kým sa mu pozdravíte vy a až potom odzdraví. Pri komunikácii sa nikdy nepozerá do očí, hľadí vpred a hovorí tak trošku autoritatívne. No keď sa človek nevie pozrieť do očí, ja strácam záujem komunikovať. A možno mu krivdím, ale mám pocit, že pohŕda, netvrdím, že kýmkoľvek, ale miestami mnou v rámci dialógu. Vtedy sa to pre mňa stáva monológom a ja mám v ňom len pasívnu úlohu.

No nielen kvôli Patrovičovi je aj tretia séria Talentu zatiaľ vydarená a divákov zaujíma. Takže ste asi urobili dobre, keď ste tretíkrát vstúpili do tej istej rieky.
– Už pri štvrtej Let’s dance som sa zamýšľal nad tým, či má pre mňa ešte zmysel robiť veľké programy, či mi ešte majú ako moderátorovi čo ponúknuť. Ale odkedy som prešiel na Talent, tak aj tým, že to bol úplne nový formát, zapáčil sa mi a táto práca ma baví. Ja by som nikdy nerobil niečo, čo by ma nebavilo, aj keby šlo o peniaze, alebo o inú motiváciu, lebo to u mňa až tak nefunguje.

Do akej miery zohralo rolu aj obsadenie poroty, alebo spolumoderátora? Šli by ste do tretej série, aj keby bolo personálne zloženie iné?
– Záležalo by na tom, kto by boli tí iní ľudia. Ale tá zostava, aká momentálne je, mala veľký podiel na tom, že som šiel do Talentu zase.

S Jakubom ste na obrazovke zohraná dvojka a pritom si, aspoň ja, neviem predstaviť dvoch rozdielnejších ľudí. On rád provokuje, zaspieva si „tepláková súprava, gule daj si doprava….“ a vy ste skôr introvert.
– No ale Jakub je extrovert v takom zmysle, ktorý je vlastný aj mne. Ja som s jeho kapelou Nightwork tú teplákovú súpravu tancoval a spieval na pódiu. Nemám s tým problém. Myslím, že v tomto smere sme s Jakubom fifty-fifty. A Jakub je z inej stránky tiež veľký introvert. Robí sa nám výborne a ľudsky si rozumieme a až takí rozdielni nie sme. Predtým som moderoval s mnohými ľuďmi, ktorí boli omnoho rozdielnejší než ja, čo tiež neznamená, že by si to navzájom odporovalo. Naopak, niekedy sa tie protiklady priťahujú, ale s Jakubom máme toho spoločného omnoho viac.

Po rokoch ste sa opäť ocitli v jednej televízii s vašou dlhoročnou kolegyňou Adelou Banášovou. Vy, ako zdatný kuchár, jej tak trochu nezávidíte a nechceli by ste robiť kuchársku šou?
– Talent bol v pláne skôr, ako kuchárske šou v oboch televíziách. A keď som začal koncom minulého roka pracovať na kuchárke, televízie ešte ani netušili, že budú robiť nejaké kuchárske šou. Navyše, Talent je pre mňa vlakom, ktorý som aspoň sčasti rozbiehal, tak by pre mňa nemalo význam z tohto vlaku vystúpiť kvôli kuchárskej šou, ktorá je o súťažení a taká súťaž ma neláka ani ako moderátora.

Je možné, že sa vaše hviezdy môžu zraziť a opäť sa stretnete v jednom projekte? Šli by ste do toho?
– No to je akoby som mal predpovedať počasie na budúce leto. Záležalo by asi od projektu a od viacerých konštelácií – v akom načasovaní, v akom kolektíve, kedy a rôzne ďalšie podmienky. Ale ja nemám problém spolupracovať takmer s nikým, tak prečo nie, ak by mi tá konštelácia vyhovovala.

Máte vysnený formát, ktorý by ste rád a s chuťou moderovali?
– Ja som si nikdy neprial byť televíznym moderátorom a prakticky skoro všetko, čo som robil, bolo to najlepšie, čo sa mi mohlo stať. Mal som pocit, že si vyberám to, čo je pre mňa najvhodnejšie, ale asi som nemoderoval nič, o čom by som sníval. Najbližší mi bol asi Slávik, po tom prvom v roku 2006 som mal pocit, že konečne mám v portfóliu niečo, kde som ako moderátor naozaj patril. Ale keby boli také veci, ako bola Pevnosť Boyard… bavia ma dobrodružné záležitosti, ale žeby to bol moderátorský sen, tak to asi nie.

Vravíte, že ste vo svojej profesii mali veľký kus šťastia. Veríte v nejaké vyššie mocnosti, nech ich nazveme akokoľvek, či už Boh, osud, anjeli…. ktorí váš život ovplyvňujú?
– Verím v istý osud a okolnosti, ktoré sa vyvŕbia buď vo váš prospech, alebo neprospech. Ja som sa veľmi nepričinil k tomu, aby som robil to, čo robím. Ono sa to vždy nejako objavovalo a niekto povedal otvor dvere, ja som otvoril a buď som sa išiel pozrieť, alebo som ich znova zatvoril. Ak človek veľmi plánuje a sníva, tak môže byť viac sklamaný, ako keď neplánuje a nesníva. Čo tiež nie je práve najlepšie. Takže ja som tak niekde medzi tým…

Vraj si aj napriek dlhoročným moderátorským skúsenostiam niekedy neveríte, máte o sebe pochybnosti a ste verný svojmu znameniu zverokruhu – váhavá Váha.
– Váhavá Váha som, ale nie žeby som si neveril, len mám vždy pocit, že keď sa na seba spätne pozriem, tak si myslím, že to mohlo byť omnoho lepšie. Aj Talent by som mohol moderovať stokrát lepšie, ak by som sa dobre vyspal, ale to technicky nebolo možné. A keď sa na to potom pozerám, tak mám pocit, že mohol som pôsobiť aj čerstvejšie. Ale to nikoho nezaujíma, je to váš problém, že nevyspatosť na vás vidno. To sú veci, ktoré človek potom spätne rieši. Ale koniec niekoho je, keď sa nevie sám odkontrolovať a spätne sa zhodnotiť. To je podľa mňa koniec moderátora.

Pred dvoma týždňami ste oslávili 35. narodeniny, čo ste si k polookrúhlinám želali?
– Od mojich blízkych som si prial, aby boli zdraví. Ak mi sľúbia, že budú zdraví, tak ja im sľúbim, že budem šťastný