„Strácam kamarátov“

Zdroj: tvtip.sk
Dátum: október 2006

Počas ošiaľu SuperStar mu vyvolávali zamilované fanúšičky, teraz sa k nim možno pridajú ich mamy. Martin Pyco Rausch (29) je opäť na obrazovke a imidž elegána mu sekne.

Po dlhšom období ničnerobenia si opäť v pracovnom kolotoči. Si už stopercentne v „televíznej forme“?
Pred štartom niečoho nového, pred každou premiérou mávam trému. Ani teraz to nebolo inak. Som nervózny, kým sa projekt rozbehne a dostane do akéhosi zdravého stereotypu. Keď sa však udomácnim, začínam si tento zdravý stereotyp spestrovať, napríklad aj improvizáciou, vtedy som pokojnejší a aj kreatívnejší. Potrebuje to len čas.

Je vaša vzájomná spolupráca s Adelou aj po dlhšej prestávke bezproblémová? Nepotrebujete sa nanovo zohrávať?

Naše moderovanie zvyknú nazývať harmonické. Asi to bude preto, že sa od začiatku vzájomne dobre dopĺňame. Napríklad, ja mám väčší zmysel pre poriadok, vnútorne dodržiavam nejaké vopred stanovené pokyny, Adela je skvelá improvizátorka. Som taký robotík, ktorý vie, čo treba spraviť, a Adela to vyplní „šperkmi“, ktoré to celé dostanú do príjemnej nenútenej roviny. Naše malé tanečné kreácie si však pre istotu nacvičíme v zákulisí.

Po moderovaní speváckej súťaže si sa dostal do tanečnej súťaže. Aké sú tvoje prvé dojmy?
Dúfam, že Let’s Dance bude mať u divákov úspech aj vďaka súťažiacim, ktorých v tanečnej podobe ešte nepoznáme. Tancovanie je nám každému vlastné, je to veľmi efektná a príjemná záležitosť. Aj keď ja spoločenské tance vôbec neovládam, a ani som sa o ne doposiaľ nezaujímal, láka ma vidieť tanec zblízka.

Éra SuperStar, éra rádia

Po skončení SuperStar si sa akoby stiahol. Je to zámer, aby sa ťa diváci nepresýtili, alebo ti popularita až tak nereže?
Popularita prišla s veľkým projektom, a keď sa skončil, snažil som sa dostať do normálu. Sťahujem sa z pozornosti médií tak, že sa neobjavujem na spoločenských akciách, a keďže sa nezvyknem promenádovať, nie som potom veľmi na očiach (smiech). V okamihu, keď sa však opäť stávam súčasťou nového projektu, je to iné. Vtedy to vnímam ako svoju moderátorskú povinnosť.

Si s niektorými finalistami prvej či druhej série SuperStar v kontakte?
Z druhej série s Máriou Bundovou, pretože si celkom dobre rozumieme. Teším sa na jej album, zaujala ma aj bez titulu SuperStar. Z prvej série je to Katka Koščová, aj keď sa nevidíme často. Je mi ľúto, že jej album ostal nepovšimnutý a označili ho za priemerný či menej vydarený. Katka bola trošku „udupaná“, ale verím, že jej nálepka SuperStar po čase opadne. Keď aj dnes počúvam Katkin album, mám z neho veľmi dobrý pocit, takže prípadné ďalšie budú len lepšie. A ešte sa stretávam so Zdenkou Prednou. Vždy sa poteším, keď sme spolu na nejakej akcii.

Počas prvej SuperStar si odišiel z rádia, nechýba ti?
Posledné dva roky je mojím rádiom MP3 prehrávač, kde si vyberiem pesničky a albumy, ktoré sa mi páčia (smiech).

Myslím moderovanie, kontakt s poslucháčmi v éteri…
Čo sa týka mojej práce v rádiu, mám pocit, že slovenský trh sa posúva smerom k strednému prúdu. To znamená, že cieľom je získať čo najvyššie čísla v počúvanosti, preto tu už nie je priestor pre redaktora, ktorý by chcel mať špecializovanú reláciu o hudbe bez toho, aby musel hrať určité veci, ktoré mu odporučí rádio. Preto som sa rozhodol robiť televíznu prácu, ktorá ma navyše na rozdiel od rádia uživí. Stále sa však hudbe venujem, nakupujem si takú, ktorú mám rád, a snažím sa zostať v obraze.

Máš tajné moderátorské ambície?
Stále opakujem, že sa nepovažujem za moderátora, mám pred týmto slovom rešpekt. Nemám pocit, že chcem robiť niečo, v čom nie som doma, len preto, aby som bol čo najviac v kurze. Necítil by som sa dobre, preto beriem zhruba každú piatu ponuku. Navyše si myslím, že moja životnosť v kategórii moderátor je len dočasná. Teším sa, že je o mňa stále záujem, a ak to potrvá aj ďalší rok, budem len rád.

Netúžiš po moderovaní hudobnej hitparády, keďže si v hudbe doma?
Pred začiatkom letných prázdnin som dostal tri ponuky z každej televízie, ale odmietol som ich. Mám dvadsaťdeväť rokov, takže by som sa už asi nevcítil do kože respondentov relácií tohto typu. Keby mi to ponúkli pred desiatimi rokmi, bral by som to hneď.

Pohľad do súkromia

Nedávno si oslávil dvadsaťdeväť rokov, tridsiatka sa blíži. Tvoje pocity?
Pre mňa sú narodeniny asi jediný sviatok v roku, ktorý si naozaj uvedomujem a vnímam ho osobne. V tento deň sa zobúdzam inak (smiech). Ale naozaj. Som citlivejší, narodeniny prežívam vnútorne. Je v tom trošku melanchólie, ale neberiem to tragicky. Ani rok pred symbolickou tridsiatkou.

Zamýšľaš sa nad zmyslom života?
Dá sa povedať, že áno. Keď človek dokáže byť šťastný alebo chce niekoho spraviť šťastným, tak sa šťastným stane. Ale tento trošku zložitý proces by si nemal uvedomovať predtým, skôr potom. Vtedy je intenzívnejší. Neviem, čo by som chcel v živote ďalej robiť, čo príde po moderovaní, o rok, o dva. Možno by to malo byť niečo, čo ma bude napĺňať, pri čom za sebou niečo zanechám. Nemyslím len deti, ale skôr nevyčísliteľné hodnoty.

Koho chceš spraviť šťastným v súčasnosti?
Myslel som to všeobecne (smiech). Ľudia sa niekedy potrebujú rozprávať, inokedy byť počutí. Keď ti na niekom záleží, tak nerozmýšľaš, ale snažíš sa ho robiť šťastným. Hodnotu života vidím aj v priateľstvách.

A čo rodina? Ako si predstavuješ svoju budúcnosť v tomto smere?
Ťažká otázka. Neviem, osud si zo zásady neplánujem, skôr beriem život tak, že dáva šance. Ktorú využiješ, tá môže zmeniť tvoje ďalšie kroky. Ak si nezaložím rodinu do štyridsiatky, mám väčší dôvod na plač, než keď si ju založím zajtra a o tri roky to budem ľutovať? Je to dilema. Keď budem mať pocit, že sa chcem oženiť a mať deti, tak to urobím. Momentálne nie som v tom štádiu.

Tvoje súkromie je zvyčajne tabu, najprijateľnejšou témou je pre teba cestovanie, Grécko… Ale tu sa už azda nedá nič nové povedať…
Mám rád Grécko, ale nemôžem povedať, že by bolo mojím najobľúbenejším miestom. Vlastne ani nemám cestovateľskú jednotku. Čím viac človek objaví, tým viac pochybuje, ktoré miesto je naj. Keby som mal možnosť vo všetkých krajinách žiť niekoľko rokov, potom by som si dovolil posudzovať. Ide aj o pocit. Niekde, napríklad v Nemecku, sa vôbec necítim ako cudzinec, čo sa, naopak, o Francúzsku povedať nedá. V Aténach som dovolenkujúci „skoro“ cudzinec, ale napríklad v Portugalsku sa cítim ako u susedov v Českej republike. Niekomu stačí byť na dovolenke dva týždne a už mu chýba domáca pohoda. Ja som iný typ dovolenkára. Aj tento rok som precestoval viacero miest, navštívil som niekoľkých známych. Keď sa potom vraciam domov, teším sa preto, že som tu dlho nebol, ale aj z opravenej cesty či ukončenia obchádzky.

Odkiaľ máš toľko zahraničných známostí?
Známych v Grécku som získal cez kamarátku, ktorá sa tam pred rokmi vydala. Ďalšie kontakty mám z jazykovej školy v Aténach, kam som chodil dve letá po sebe. Boli tam ľudia z celého sveta, čiže mám kopu známych, ktorí sa radi prídu pozrieť na Slovensko a ja sa zase pozriem do ich krajín. Za mesiac spoločného pobytu už spoznáte človeka do takej miery, že viete, či s ním chcete mať kontakt naďalej, či nebude problém stretnúť sa opäť i napriek veľkej geografickej vzdialenosti. Tento rok som bol vo Francúzsku, ale cestovateľských cieľov mám veľa.

Napríklad?
Japonsko. Tam by som sa išiel veľmi rád pozrieť, ale zatiaľ som nenatrafil na žiadneho japonského študenta, čo by študoval gréčtinu (smiech).

Vráťme sa domov, k tebe…
Neviem, čo je na mne natoľko zaujímavé, keď nemám nič nové (smiech). V mojom živote sa deje akurát to, že istý čas žijem v rámci medializovaného projektu, a keď sa skončí, nie je dôvod nasilu „zostávať na očiach“, tak sa stiahnem. Keď nič nerobím, naozaj nič nerobím, len užívam pokojnejší život. Môžem sa vyspať, čítať, počúvať hudbu alebo odcestovať. Nič iné sa mi v súkromí nedeje, skrátka, dni plynú normálne. Som nudný terč.

Necítiš sa trochu pod tlakom, keďže si populárny a každého zaujíma tvoje súkromie?
Stále si neuvedomujem, že som stredobodom pozornosti. Nemôžem však poskytnúť nič zaujímavé. Mám dvojizbový byt, v jednej izbe spím, v druhej si navarím, občas pozvem partiu kamarátov. Znie to divne, ale keď človek žije trochu samotársky, neznamená to, že je celý čas sám. Neviem, čo mám povedať, lebo aj keď sa medializácii vyhýbam, stane sa mi, že napríklad jedného dňa si ostrihám vlasy a na druhý deň sa vidím v novinách s nadpisom, že som chorý. Nechcem ponúkať súkromie na tácke, ale to neznamená, že si môžu napísať, čo chcú.

Ľudia si asi nedokážu predstaviť, že Pyco je nudný. Skôr tajomný. To by ti mohlo lichotiť…
Nie, ani mi to nedodáva sebavedomie. Spájajú si ma s tým, čo vidia v televízii. Pôsobím tam spoločensky veľmi aktívny, pritom taký v skutočnosti nie som. Nemám pocit, že ako moderátor mám povinnosť poskytovať o sebe informácie typu – ako sa stravujem, koľko zarábam, s kým chodím. Je to moja súkromná vec. Som si vedomý, že moja profesia zahŕňa aj medializáciu a publicitu, ale súkromie do toho nepatrí. Nie som ani tajomný, neviem, prečo sa to hovorí.

Hovorí sa všeličo, napríklad aj to, že si homosexuál.
Stará známa téma (smiech). Nie som.

Si momentálne zamilovaný?
Nie som. Neviem, prečo sa všetci chcú zaoberať mojím súkromím. Jediné, čo tým docielili, je, že mám v podstate menej kamarátov, ako som mal. Aj ja mám chuť občas sa prejsť po ulici bez toho, aby niekto na mňa zazeral: „Aha, to je Pyco, a s kým je? Je to jeho frajerka?“ Som síce sám, ale vyhovuje mi to. Som šťastný a život mi našťastie chutí.