Dátum: 5. november
Odmoderoval kvantum relácií, no v jednom okamihu ako keby sa po ňom zľahla zem. Jeho kariéra vystrelila vďaka speváckej súťaži SuperStar, ktorú moderoval s Adelou Vinczeovou. Postupne mu pribúdala jedna „moderovačka“ za druhou, až dospel do štádia, keď ho táto práca už nelákala natoľko, aby v nej pokračoval. Aj keď netvrdí, že ho s mikrofónom už nikdy neuvidíme, momentálne sa venuje vareniu, písaniu kníh a natáčaniu videoreceptov. S moderátorom MARTINOM „PYCOM“ RAUSCHOM (46) sa rozprávala GRÉTA KLIMKOVSKÁ.
Martin, kam ste zmizli? Televízni diváci vás milovali a vy ste sa stiahli do úzadia.
Dlhodobo sa venujem vareniu. Ak ma sledujete online, nemôžem vám chýbať. Mám za sebou tri kuchárske knihy a teraz je na svete štvrtá Treba si variť. Od vydania poslednej prešlo sedem rokov a už som si ani nemyslel, že sa pustím do ďalšej. V tom období som natáčal veľa videí na sociálne siete a toto je vydanie, v ktorom sú všetky najúspešnejšie videorecepty. Čiže tentoraz som nerobil recepty pre knihu, ale kniha vznikla z videoreceptov.
Kde čerpáte inšpiráciu? V bežnej domácnosti sa ženy čoraz častejšie sťažujú, že už nevedia, čo majú rodine navariť.
Varenie je kreativita. Veľa tvorím podľa sezóny alebo podľa dostupnosti, čo sa kde urodí. V lete je veľa baklažánu, cukiet, paradajok a tie sa dajú upiecť, uvariť, rozmixovať, grilovať, dusiť. A vždy ten postup dovedie človeka niekam inam. Potom svoje urobí, keď sa snažím pretvoriť tradičnejšie receptúry. Existuje veľa jedál, ktoré sú známe po celom svete, ale u nás ľudia tie názvy ani nepočuli, ani ich neidentifikujú na jedálnom lístku, keď niekam vycestujú. Snažím sa ich spopularizovať v lokálnej verzii.
Aj nám, keď sme otvorili vašu knihu, boli niektoré názvy cudzie. Čím to podľa vás je?
Súvisí to, samozrejme, s cestovaním, čo sa nedá nikomu vyčítať, lebo nie každý má možnosť alebo chuť cestovať a spoznávať. Takže vytrvalo odpovedám na otázky: „Čo je to šakšuka?“ alebo „Čo je to baba ganuš?“ Chutné jedlá, ktoré ľahko pripravíte doma z vajec alebo baklažánu. Na druhej strane je tu internet, väčšina populácie platí za prístup na internet. Čiže ľudia, ktorí sa chcú vzdelávať, sa tam môžu dozvedieť všetko od jadrovej fyziky až po gastronómiu bez toho, aby sa pohli z domu. Čiže ide, žiaľ, o to, že u nás sa varenie často považuje len za nutnosť. Niektorí ľudia nemajú vôbec chuť kreatívne premýšľať alebo hľadať a objavovať veci.
Od puberty ste vegetariánom. Prečo ste sa tak rozhodli?
Pretože mám rád zvieratá a nechutilo mi mäso. To sú tak v skratke zhrnuté dva dôvody. Nevedel som si predstaviť, že zabijem zviera a budem si na ňom pochutnávať. A keďže som bol na dedine ako dieťa svedkom toho, že sa to deje pred mojimi očami, vôbec som to nechápal. Dodnes mám zvláštne spomienky, ktoré toho malého Martina vystrašili. Zabíjačky boli jedny z najdramatickejších. Obľúbil som si nejaké prasiatko, dal som mu meno, kŕmil ho a potom som videl, ako ho bezvládne a od krvi zakrývajú. Vlastne zabili môjho zvieracieho kamaráta. To, čo sa v ten deň stalo, som bral ako niečo tragické. Takže od puberty som si varil sám svoje bezmäsité jedlá.
Keď idete teraz k mame, dostávate ju do stresu tým, že vám musí navariť niečo špeciálne?
Moja mama vždy veľa varila, pretože sme boli štyria súrodenci. Varila pre dcéru, troch synov a manžela. Mala čo robiť. Dnes skôr ja niečo uvarím pre rodičov. Inak aj otcovi ide varenie celkom od ruky. Svojou stravou ich nezaťažujem, iba im občas prehľadám chladničku a opatrne im vnuknem názor, že toto nie je úplne zdravé. (Smiech.)
Spomínali ste, že inšpirácie beriete aj z cestovania. Ste často v zahraničí?
Milujem spoznávať svet, to je pravda. Cestoval som veľmi veľa, ale od pandémie som sa ešte stále nerozbehol. V lete som bol v Grécku. Celý august som tam oddychoval, pracoval a ventiloval hlavu. Na dovolenky chodím často sám, niekedy aj s bratom, výnimočne s mojimi mačkami.
Na Instagrame ste mali krásne zábery, ako ste pod vodou alebo sa potápate. Zdá sa, že ste vodný živel.
To áno, ale odkedy nastali časy, že sem-tam sa v Európe objavil na pobreží žralok, tak už nie som taký frajer a mám rešpekt pred tým, či sa niečo pri mne nevynorí.
Na toľké cestovanie je potrebný aj slušný balík peňazí, a keďže už televízne honoráre neprichádzajú, tak na rovinu, je možné mať sa dobre vďaka napísaniu knihy receptov?
Ja si myslím, že s frekvenciou, akou produkujem knihy, sa z toho vyžiť celkom určite nedá. Pre mňa je to skôr radosť, nie ekonomický rast. Ale je pravda, že s knihami a gastronómiou všeobecne mi do života prišli iné firmy a klienti, s ktorými realizujem dlhodobé spolupráce. Máme spoločné vízie a to mi umožňuje živiť sa tvorbou videoobsahu, teda jedlom všeobecne. Znie to ideálne – živím sa jedlom.
Poďme však k otázke, ktorá určite zaujíma čitateľov. Prečo ste ukončili kariéru v televízii? Alebo vám ju stopli televízie?
Nechýba mi byť pred kamerou a svetlami, pretože aj teraz, keďže sám natáčam, svietim a strihám videá o varení, tak mám tej kamery dosť. Ale priznám sa, že na rozdiel od snímania jedla v zátiší nie je výhra na seba nepretržite civieť v pasážach, kde ochutnávam jedlá. Je to neskutočne trápny pocit a sám si leziem na nervy. Takže kamery som sa nezbavil, len to mám iné.
Čo mi však veľmi chýba, je moderovanie živých prenosov. Je to skúška ohňom, ale zároveň to má taký ten správny adrenalín, že sa to deje naživo. Je to, ako keď si máte pozrieť zápas naživo alebo zo záznamu, či ešte horšie, zápas upravený dodatočným strihom. Človek úplne inak reaguje, keď vie, že sa to deje práve tu a teraz.
Takže vrátili by ste sa ešte k tým časom, keď ste moderovali jeden projekt za druhým? Respektíve dostávate ešte pracovné ponuky?
Režiséri a producenti sa sporadicky ozvú. Aj som si vravel, že veľmi rád sa vrátim, ak to nenaruší moje gastroaktivity alebo ak príde niečo, pri čom nadobudnem pocit, že sa môžem posunúť alebo aspoň moderovať niečo, čo ma bude napĺňať a baviť. Medzičasom aj formáty, v ktorých som predtým účinkoval, ako keby zovšedneli. Skrátka to je zotrvačnosť a od tej som chcel odísť skôr, než ma zomelie spolu s programom. Ak by mi však jedného dňa niekto predostrel námet, z ktorého by som onemel v zmysle, že je to niečo nové, úplne iná výzva, s ktorou by som sa musel popasovať a hoci sa pri nej aj zapotiť, určite by som neváhal.
Za tie roky vás žiadna ponuka neoslovila?
Boli také dve a už to vyzeralo, že sa schyľuje k tvorbe pilotného dielu, no potom to išlo nejako do stratena. Neviem, či to bolo rozpočtom, organizáciou alebo čo sa vlastne stalo. Vždy, keď sa ma ľudia opýtajú, prečo nemoderujem, opýtam sa ich, čo také by som mal moderovať. A zvyčajne nastane ticho. Úprimne, ani sa nezamýšľam nad tým, či mi zazvoní telefón a či mi niečo ponúknu. Svoju prácu v gastre musím plánovať minimálne na tri až štyri mesiace dopredu, a keď volá televízia, prvou požiadavkou je robiť ihneď a neraz v dvanásťhodinovom režime, aby sa za čo najmenej peňazí natočilo čo najviac. Občas, keď počujem nejakú pesničku, ešte registrujem nostalgickú chvíľku a spomeniem si na isté obdobie, ale to je všetko. Ani s bývalými kolegami nie som v kontakte, keďže som zmenil pracovné prostredie.
Ani s Adelou Vinczeovou?
Nie, pretože my sme ani počas spoločných projektov neboli na seba naviazaní.
Dlho sme vás nevideli a zdá sa, že ste dosť schudli.
To mi 25 rokov hovorí každý, kto ma videl len na obrazovke. Platí odveké pravidlo, že kamera pridáva. Mal som síce nedávno niekoľko ťažkých dní, pretože ma potrápila gastroenteritída, dva dni som takmer nič nejedol a bolo to hrozné. Myslel som si, že už je koniec, plazil som sa medzi toaletou a posteľou. Jedol som sucháre a pil čierny čaj, možno aj to niečo spravilo. Hoci ja som vždy patril skôr k štíhlejším a posledných 20 rokov mám stabilnú hmotnosť.
Myslíte si, že to je genetikou, alebo sa veľa hýbete a cvičíte?
Jedno i druhé. Myslím si, že veľa robí aj to, že nemám auto a chodím veľa pešo. Občas využijem MHD alebo sadnem do taxíka, ale to len v prípade, keď už veľmi nestíham. Inak prejdem denne kusisko mesta. Zaberá mi to dosť času, keďže na stretnutie nechcem prísť ubehaný alebo upotený. Ale prirodzená rýchla chôdza má naozaj niečo do seba.
Takže cvičeniu sa nevenujete?
Ja som vo „fitku“ nebol, odkedy som mal problém s platničkami. Dal som sa na McKenzieho metódu, rady, ako pracovať s telom. Buď cvičím v stoji, alebo na zemi. Každý deň opakovane a séria nezaberie ani päť minút. Nič to nestojí a telu to pomôže, teda ak nepodceníte pravidelnosť. Je to už pre mňa ako umývanie zubov. Aj v kancelárii sa viete postaviť a päť minút si zacvičiť. Upravilo mi to platničky, chrbticu a cítim sa lepšie. O McKenzieho metóde nájdete na internete pomerne dosť, ale odporúčam aspoň prvotnú konzultáciu s akreditovaným inštruktorom.
Vy máte blízko k zvieratám, čo okolo vás pobehuje, keď cvičíte alebo varíte?
Momentálne mám dve mačky, tie sú kontaktné celkom inak ako motaním sa pomedzi nohy. Dokopy som ich odchoval už 13, takže čo-to o týchto tvoroch už viem.
Trinásť?
„Depozitoval“ som pre občianske združenie Mačky SOS. To znamená, že človek, ktorý nemá vlastné zviera, prijme do dočasnej opatery choré alebo opustené zviera. Skrátka útulkom registrované zviera, ktoré v prípade, ak má zdravotný problém, lieči veterinár a depozitár ho má v opatere, kým nenastane oficiálna adopcia. Toto som ja realizoval s mačkami. Keď som s tým začal, netušil som, že u mňa doma takto vypiplem za pár rokov až 13 mačiek. Dve z nich som si nakoniec nechal. Bieleho kocúra a čiernu mačku. Ony sú už však takmer dôchodcovia.
Ako ste sa k tomu dostali? Zviera vám prirastie k srdcu a potom vám ho vezmú. Nebolo vám za nimi smutno?
Začalo sa to asi pred 16 rokmi, keď som bol cyklicky šesť mesiacov pracovne vyťažený a potom zase pol roka bez práce. Veľmi som chcel nejaké zvieratko, bolo však zrejmé, že mu nedokážem poskytnúť domov dlhodobo. A vtedy to prišlo. Pri prvej mačke som, samozrejme, plakal od žiaľu, keď som ju odniesol na miesto, kde si ju adoptovali. To zvieratko vie aj za štvrť roka veľmi prirásť k srdcu, to je pravda. Prehľadal som to tam u nich ako Monk, či mu tam bude dobre, a zároveň som tým ľudom vysvetlil, čo má mačka rada, čoho sa bojí, aký dotyk znesie a podobne. Bolo mi to ľúto, keď som bez nej odchádzal. Ale pri ďalších som to zvládal stále lepšie a lepšie. Teda ak som mal istotu, že idú na dobrú adopciu. A urgentne prijať ďalšiu opustenú dušu dávalo mojej činnosti naplnenie a zmysel.
Prečo ste si nechali práve tieto dve?
Lebo jedna mačka bola najustráchanejšia zo všetkých a kocúrovi vraj hrozilo krytie. To znamená, že ho chceli zneužívať na čiernom trhu, pretože je to krásny biely kocúr a ešte má aj zelenožlté oči. Preto je o ich rozmnožovanie a predaj veľký záujem. Celkom ma to vystrašilo a rozhodol som sa osvojiť ho, a tým sa moje „depozitárčenie“ aj skončilo.
Takže gazdujete s kocúrom a mačkou. Čo robíte, keď cestujete? Kto sa im venuje?
Mačky je najlepšie nepresúvať, ale nechať ich vo svojom teritóriu, teda doma. Viackrát som to tak spravil a pustil k nim ľudí, na ktorých boli zvyknuté a ktorí sa o ne postarali u mňa doma. My sme celkovo taká mačacia rodina – rodičia majú mačku, brat má mačku, kamaráti sú „mačkári“, takže o tie moje bolo vždy dobre postarané, ale už som s nimi aj cestoval.
Autom to nie je nič výnimočné, ale zjavne narážate na iný dopravný prostriedok.
Presne ste to odhadli. Letel som s nimi. Dá sa to na kratšiu trasu a je o ne v lietadle dostatočne postarané. Takže mám na konte aj dovolenky s mačacou spoločnosťou. To je vhodné len vtedy, keď idete na dlhší čas a na rovnaké miesto, všetko však vždy záleží na charaktere mačiek. Tak ako ľudia, všetky sú iné.