Dátum: 4. jún
„Treba si variť. Pre zdravie. Pre lásku k jedlu a svojmu okoliu. Dôvodov, prečo si treba variť, je neúrekom pre každého z nás,“ píše na svojom blogu Martin Pyco Rausch.
Mnohí ho poznajú najmä ako moderátora, no niekoľko rokov sa už venuje najmä foodblogovaniu, vymýšľaniu nových receptov a tvorbe kuchárskych kníh, v ktorých nájdete rozmanité vegetariánske jedlá. Napriek tomu nemá rád, ak ho niekto „onálepkuje“ ako influencera.
„Influencer je len človek, čo sa doma postaví pred kameru a zatancuje, má veľa sledovateľov a vďaka tomu predáva všelijaké produkty. A zároveň je influencer aj človek, ktorý týždeň pracuje na niečom, čo má nejakú hodnotu. Dva odlišné prípady, ktoré majú rovnaké pomenovanie. Pritom jeden môže byť kriminálnik a druhý vedec,“ hovorí pre SME.
„Vo väčšine prípadov je slovo influencer vnímané veľmi negatívne. Pre mnohých ľudí je to človek, ktorý nič nerobí a berie za to peniaze,“ dodáva.
V rozhovore sa dozviete:
• Ako sa stane z moderátora foodbloger a ako sa zo študenta hotelovej akadémie stane moderátor.
• Či sa nebál zlyhania, keď vydával svoju prvú kuchársku knihu.
• Ako dlho trvá než vytvorí jeden videorecept.
• Prečo je tvorba nového receptu omnoho komplikovanejšia.
• Či sa stáva udržateľnosť čoraz významnejšou témou vo svete gastronómie.
• Ako sa dostal k vegetariánstvu.
• A prečo nemá rád nálepku influencer.
Ako sa stane z moderátora foodbloger?
Tak, že zo záľuby sa stane hlavné zamestnanie. Aj keď je pravdou, že si nie som istý, či to platí aj pre mňa. Kým som sa nezačal profesionálne venovať vareniu, nebol som úplne vášnivý kuchár.
Nikdy mi nikto nepoložil otázku, ako sa zo študenta hotelovej akadémie, čo je moje vzdelanie, stane moderátor. Naopak, všetci sa ma pýtajú, ako sa z moderátora stane kuchár.
Beriem to ako iróniu osudu. Veď moje vzdelanie v skutočnosti smerovalo k tomu, že budem variť, pracovať na recepcii alebo robiť prevádzkara v hoteli.
Ako sa teda zo študenta hotelovej akadémie stal moderátor?
Chlapec, ktorý mal veľmi rád jazyky, miloval jedlo a hudbu, prišiel do rádia, keď mal štrnásť alebo pätnásť rokov, a povedal: „Tu chcem pracovať, toto je prvé súkromné rádio.“ A tak to bolo.
Všetci, ktorí má dnes poznajú, ma vnímajú ako moderátora. Nevedia totiž to, čo bolo predtým. Či už je to štúdium na hotelovej akadémii a moje záľuby, alebo vegetariánstvo.
Neprišli ste o radosť, keď sa z hobby varenia stala regulárna práca? Nezasiahla vás pracovná deformácia?
Pracovnú deformáciu mám na mnohých úrovniach. Keď niekto niečo moderuje, alebo sa k niečomu vyjadruje, vidím tam rôzne techniky, ktoré som sa aj ja musel učiť.
A keď sám moderujem svoj videorecept, tak sa pripravujem obdobným spôsobom ako na živý prenos v televízii, ktorý niekedy videlo aj milión ľudí. Hoci moje video vidia len tisícky, prípravu mám rovnakú.
Deformáciu určite mám, no hobby mi to určite neznechutilo, pretože varenie bolo vždy súčasťou môjho života.
Vo chvíli, keď som začal robiť prvú knihu, potom druhú, tretiu, recepty a online videá a potom štvrtú knihu a ešte viac videoreceptov, môžem povedať, že je to moje profesionálne zamestnanie. Ale de facto je to stále záľuba, ktorá ma živí.
Je to niečo, pri čom mám pocit, že trošku rastiem, posúvam sa a študujem nové veci. Zároveň ešte stále vidím obrovský priestor na zlepšovanie sa. Pri televíznom moderovaní to bolo posledné roky stále o tom istom. Jediná zmena boli moje osobné výzvy, ktoré som si dával.
Obávam sa, že očakávania televízie boli, ak nie rovnaké, tak niekedy aj menšie ako tie moje. Všetko fungovalo cyklicky a ja som mal pocit, že tam už nemám ako rásť: ani ako človek, ani ako profesionál.
Nebáli ste sa zlyhania, keď ste vydávali svoju prvú kuchársku knihu?
Nie, pretože som nešiel do veľkého rizika. Vydával som naozaj za minimálne náklady, pretože som nevedel, čo to spraví.
Keď dnes vidím svoju prvú knihu, smejem sa, pretože si hovorím, že takto by som to graficky alebo fotograficky už neurobil.
Ale aj časy sa zmenili a od jej vydania ubehlo už dvanásť rokov. Rovnako sa smejem, aj keď vidím svoje moderovanie spred dvadsiatich rokov, ale nie preto, že by som sa hanbil, ale preto, že sa mi to zdá úsmevné, asi ako videoklipy z osemdesiatych alebo deväťdesiatych rokov. Všetko má pečať času, ktorá nás definuje, čo sme v danom období robili, cítili alebo vedeli. A nie je dôvod sa za to hanbiť.
Nebál som sa zlyhania asi najmä preto, že som mal prácu, ktorá ma živila, a tvorba knihy mi vypĺňala stresové televízne obdobia. Bolo to niečo, čo som robil na kolene a doma.
Vyšlo to a ďalšie pokusy tvoriť, variť, vydávať knihy boli vždy obozretnejšie. Je to asi prirodzené, pretože každú ďalšiu knihu človek porovnáva s predchádzajúcimi. A tiež rieši, či zlyhá, či bude ďalšia kniha menej úspešná, alebo ho ľudia prestanú nejakým spôsobom sledovať. Očakávania od samého seba sú čoraz väčšie.