Dátum: 4. november 2012
Už zrejme viete, že Martin Pyco Rausch (34) vydal knihu Moje jedlo. Možno však neviete, že si ju vydal za vlastné úspory pod hlavičkou svojej firmy.
Jej náplňou je všetko možné, napríklad aj predaj mäsových výrobkov.
Dosť kuriózne, ak presvedčený vegetarián podniká s mäsom :-).
To nie je celkom tak, s mäsom nepodnikám. Keď som si zakladal živnosť, poradili mi, aby som si do predmetu podnikania dal rôzne činnosti. Pre prípad, že by som raz chcel svoje podnikanie rozšíriť. Je to štandardný spôsob, robia to tak mnohí.
Takže pred rokmi ste neplánovali ani vydavateľskú činnosť?
O tom som ani nechyroval. Firmu som si založil pôvodne len na ekonomické záležitosti, aby to, čo robím, malo nejakú právnu formu. Ešte stále mi pripadá trochu bizarné, že mi vôbec nejaká knižka vyšla. Keby sme sa o tom rozprávali pred rokom, tak by som určite povedal, že je to nereálne. Skrátka, v mojom živote sú veci, ktoré doň vstúpia bez toho, aby som ich plánoval.
Vlastná kniha je už realita. Aký je to pocit?
Nechcel som ju vlastne ani krstiť. Zistil som, že nikdy v živote som nebol nervóznejší než tam. Zrazu sedíte pred ľuďmi, medzi ktorými je veľa kamarátov a novinárov. Prvýkrát som rozprával o knihe, ktorú som si sám napísal, nafotil aj vydal. Rozprávalo sa o mne, o mojom živote, o tom, čo jem, a prišlo mi to tak choro „sebestredné“. Mal som z toho, že prezentujem sám seba, dosť zvláštny pocit. Na druhej strane, zažil som najkrajší pocit z vykonanej práce, aký som kedy mal. Moderovanie sa nedá spätne ohmatať, môžete si to pozrieť, ale vždy je to len program, vnímate seba, sledujete, čo ste ako urobili, povedali. Kniha, to je niečo iné. Mám pocit, že to je kus zo mňa. Pri každom jedle si pamätám, ako vzniklo, spomínam si na všetky súvislosti. Táto kniha je pre mňa míľnik v živote.
Je ten pocit taký energizujúci, že by ste si ho chceli zopakovať?
Momentálne na to nemyslím. Vydanie knihy zhltlo takmer všetky moje úspory. Vlastne ešte neviem, ako sa predáva. Celý proces okolo predaja je dosť zdĺhavý a som v ňom nováčik. Rád by som však ešte robil niečo podobné. Mám zatiaľ len príjemné reakcie. Teším sa a príjemný pocit mám aj z autogramiád, ktoré sa konajú po celom Slovensku.
Komu je kniha určená?
To som spočiatku nevedel. Na autogramiády chodí zvláštna vzorka ľudí. Vídam tam mladé dievčatá, dámy v rokoch, manželské páry, mladé páriky. Zistil som, že varia všetci; muži skôr vychytávky a ženy sa starajú o každodenné bežné varenie. Skoro všetci sa zaujímajú o suroviny.
Nechodia tam len preto, že ste „ten Pyco“ z obrazovky?
Toho som sa bál. Stane sa aj to, ak náhodou niekto ide okolo, vidí ma, tak sa pristaví. Ale to je prirodzené a neprekáža mi to. S tými, čo prídu na autogramiádu, sa snažím komunikovať, zaujíma ma, kto sú, a som príjemne prekvapený. Nechcem hovoriť konkrétne príbehy, ale zopár z nich ma mimoriadne zaujalo. Vyskytli sa naozaj príjemné konštelácie ľudí, o ktorých by som si nemyslel, že majú radi varenie. Na každú autogramiádu idem zničený, a keď sa po nej vraciam domov, som nabitý energiou. Má to pre mňa oveľa väčší zmysel, než som si pôvodne myslel.
Ak by ste boli obyčajný kuchár, asi by ten záujem nebol taký veľký. To, že ste známa tvár, vám nahráva do kariet.
Jedno s druhým súvisí. Priznávam, keby som nemal televíznu prax, ľudia by si nevedeli spojiť moje meno s tvárou. Samozrejme, že by som o knižke mohol len snívať, a možno by som ju nikdy ani nevydal. Na druhej strane bojujem s pocitom, že mnohí nad ňou len mávnu rukou a povedia si – a kto ešte dnes nevydal kuchársku knihu? V kníhkupectvách už môžu urobiť samostatnú poličku Celebrity varia. Možno aj ja mám nálepku variaca celebrita, ale keď si čitatelia otvoria moju knižku, možno z nej vycítia, že som nezačal variť včera a len preto, aby som o tom napísal knihu.
Veď na to máte vzdelanie.
Niekedy mám pocit, že som moderujúci kuchár. Podľa vzdelania by to však bolo správne moderujúci hotelový manažér :-).
Keď napíše knihu niekto, koho tvár nie je známa, môže chodiť inkognito do kníhkupectva pozerať sa, ako sa jeho kniha predáva. Vy to nemôžete robiť.
To teda nie. Ale moji kamaráti a kolegovia ma informujú, ako to tam vyzerá. Sledujem na internete knižné hitparády, a ak sa náhodou v niektorom týždni tá moja ocitne niekde hore, mám veľkú radosť. Je to neuveriteľný pocit. Kedysi som moderoval hitparádu v rádiu a teraz si hovorím, že možno tak, ako sa cítim teraz, sa cítil aj niektorý svetový interpret, keď mal jeho singel úspech. Neviem, či je to porovnateľné po jednej knihe na malom Slovensku :-). No pocit satisfakcie po dlhých mesiacoch práce je úžasný.
Fotografovať jedlo nie je ľahké. Ako ste sa s tým vyrovnali?
Veľmi som chcel spolupracovať s nejakým profesionálnym fotografom, ale nebolo to možné. Pol roka mi nemohol byť nikto nonstop k dispozícii. Stálo by to viac ako celá kniha a musel by byť stále u mňa doma. Varil som niekedy ráno, niekedy v noci a jedlo sa musí nafotiť vtedy, keď je čerstvé. Jediná možnosť bola, že si to urobím sám. Kuchár musí vedieť jedlo naservírovať a či ho dokáže aj nafotiť, to je vec techniky a estetiky. Ľudí, s ktorými som spolupracoval na grafike, som sa dva dni pred prvým fotením opýtal, aký fotoaparát si mám kúpiť. Dva dni som trénoval, fotil som melóny a mačky.
Takže kvôli knihe ste sa naučili lepšie fotiť. Čo ešte?
Naučil som sa o sebe, že zvládnem oveľa viac, než som si myslel. Od januára až do septembra som nemal ani jeden deň voľna, ak nerátam týždňovú dovolenku. Lenže aj na nej som každé ráno už od ôsmej telefonicky riešil veci okolo knihy, pretože práve išla do tlače. Už som si myslel, že som za hranicou toho, čo organizmus dokáže zvládnuť, a naučil som sa, že sa vždy dá urobiť aj viac. Nie je to síce zdravé, ale ak človek veľmi chce, tak ešte kúsok zvládne. A navyše – ak robíte na niečom, na čom vám bytostne záleží, tak vydržíte viac. Ak by to bolo pre niekoho iného a na príkaz, možno by som to vzdal, nezvládol by som to.