Dátum: 2. december 2012
TRNAVA. V stredu, 28. novembra, navštívil Trnavské kníhkupectvo Panta Rhei známy slovenský moderátor Martin „Pyco“ Rausch. Nedávno vyšla jeho prvá, pre niektorých prekvapivo, kuchárska kniha pod názvom „Moje Jedlo“. Kniha plná autorových receptov, fotografií a jeho vlastných postrehov k jednotlivým jedlám je v predaji od septembra. Besedu s Pycom a možnosť dostať autogram si nenechalo ujsť niekoľko desiatok priaznivcov. Na akcii nechýbalo ani rádio Aetter, ktorému Martin poskytol exkluzívne interview o knihe, jeho začiatkoch v rádiu, ale aj práci v televízii či súkromí. Martin sa objavil v priestoroch trnavského Panta Rhei niečo po 17-tej hodine. Okamžite sa na neho upriamili všetky pohľady a objektívy fotoaparátov. Pred tým, ako si zasadol za stôl s knihami, zdvorilo všetkých privítal a ospravedlnil sa za menšie meškanie. Snažil sa splniť každú požiadavku zúčastnených, pôsobil milo a nešetril ani vtipom, aký u neho poznáme. Pyco Trnave s vďakou venoval takmer tri hodiny.
Ako si sa dostal k tomu, že si napísal knihu, a aká bola tá prvá myšlienka keďže ťa poznáme najmä ako moderátora?
Povedal som si, že si z toho spravím pracovný projekt. Pôvodne som chcel robiť brožúru desiatich receptov, len pre svojich kamarátov minuloročné Vianoce. Keď som zistil, že na to nebude dostatok času, pekne to napísať a vytlačiť na kvalitný papier na domácej tlačiarni (lebo už boli skoro Vianoce), tak som si povedal, že kašlem na to, ale bolo by fajn možno z toho spraviť celú knižku ak na budúci rok budem mať čas. A televízno-pracovne mi to vyšlo tak, že som mal skoro šesť mesiacov pre seba. Namiesto toho, aby som išiel študovať nejaký jazyk alebo niečo iné, tak som si povedal, že spravím doma knihu. A tak vznikla kniha.
Myslíš si, že kniha napriek tomu, že je určená najmä vegetariánom, môže zaujať aj ostatných, ktorí konzumujú mäso ?
Keby ľudia, ktorí konzumujú mäso nemali radi tieto jedlá, tak by jedli len čisté mäso. Pretože to všetko, čo v knihe je, je to, čo sa je popri mäse. Čiže je choré si myslieť, že ten kto neje mäso sa stravuje nejako extra zvláštne. Pretože my sa nechodíme pásť. Tí, čo jeme mäso. A tí všetci ostatní, ktorí niekoho označujú, že to je ten čo neje mäso, si myslia, že tí ľudia jedia celý život zapekanú brokolicu, vyprážaný syr a halušky. A ja toto napríklad nejedávam, takže je to absolútna hlúposť. A snahou zbúrať predsudok, že ľudia, ktorí nejedia mäso sú divní, je táto moja kniha. Odkedy som v televízii sa ma ľudia pýtajú na nejaký životný štýl. Pýtajú sa, prečo neješ mäso a čo jedávaš. Tak tá knižka je mojou 10.stranovou odpoveďou na túto otázku, aby ľudia pochopili, že dá sa žiť aj bez mäsa. A vôbec to nie je o tom, že tým mäsom pohŕdam, alebo pohŕdam ľuďmi, ktorí to mäso jedia.
Viem o tebe, že vegetariánom si sa stal v podstate len zo srandy, pretože otec ti neveril a chcel si mu dokázať, že vydržíš bez mäsa. Mal si niekedy slabú chvíľku, kedy si si povedal dosť ?
No, mne to mäso nejako špeciálne nechutilo. Jediné, čo som si musel odopierať, keď som sa rozhodol, že teda nebudem ho jesť bola šunka. Vtedy mi ešte chutila. To som ešte nevedel, čo všetko sa do šunky dáva. Dnes už to viem, takže by som si tú šunku nedal ani kebyže musím, ale mne jesť mäso všeobecne akože veľmi nechutilo. Keď sme mali sviečkovú, tak som jedol knedle s omáčkou. Ja som to mäso nemusel. Prišlo mi to také žuvačkové, šľachovité a hlavne keď som to videl v surovom stave.
Keď si nebol verejne známy, tak ako teraz, začínal si v rádiu. Ako si sa k tomu dostal? Chcel si pracovať v médiách alebo to bola len náhoda ktorá sa ti zapáčila?
Ja som chcel pracovať nie v médiách, ale konkrétne v rádiu. A v rádiu, ktoré v časoch, keď neexistoval internet malo obrovský zmysel, pretože ľudia si kupovali časopisy, ktoré prišli len z Británie po revolúcii začiatkom 90.rokov. K hudbe mali veľmi ťažké dostať sa. Kto nepočúval rádio ani nevedel, čo je v hitparádach, pretože u nás bolo vtedy iba jedno súkromné rádio, jedno štátne, ktoré hralo staré pesničky. Nič moderné sa nehralo po páde tzv. železnej opony. Čiže pre mňa to rádio bolo obrovským zdrojom informácií, kde ja som vlastne prichádzal k tej hudbe ako prvý na Slovensku. A robil som z toho relácie, ktoré to potom podsúvali ďalej širšej mase. Pre mňa to vtedy malo obrovský zmysel. Dnes, keď funguje internet, to celé znie už veľmi smiešne. Ťažko sa to predstavuje dnešnej mládeži ako to vtedy fungovalo, keď internet vôbec nebol. Postupne začal fungovať na veľmi pomalých frekvenciách, s nedostatkom informačných zdrojov. Stále sa ešte čerpalo z printov, písaného slova a tlačenej hudobnej periodickej tlače. Internet nebol vôbec ani druhoradým ani treťoradým druhom informácií, možno niekedy až potom. Ja som vtedy do tých médií nastupoval a malo to pre mňa obrovský zmysel. Akonáhle rádio pre mňa stratilo tú funkciu objavovania novej hudby, tak som z neho odišiel. Dnes už pre mňa rádio nemá zmysel.
Myslíš si, že dnes ešte má na Slovensku rádio zmysel? A môže byť dobrým začiatkom pre budúcich žurnalistov?
No, rádio má zmysel. Ale pre mňa ako pre človeka, ktorý sa chce z toho rádia možno vzdelávať v rámci novej hudby, alebo objavovať niečo nové je internet ďaleko spoľahlivejší. Dá mi to, čo si pýtam. Rádiá dnes hrajú už zväčša skoro všetky tú istú hudbu. Čiže už to vôbec nie je diferencované a nenájdem si svoju reláciu, ktorá by ma hudobne oslovovala. Dnes to je všetko len o moderátoroch. Podľa možností, čo najväčšia hviezda a meno. Ale netvrdím, že rádio nemá zmysel, no ja osobne rádio nepočúvam vôbec, pretože nemám dôvod.
Moderoval si hlavne veľké televízne projekty ako Superstar alebo Česko Slovensko má Talent a podobne. Ako si sa k nim dostal? Ktorý z nich ťa najviac zaujal?
No tak ako som sa dostal…Pozvali ma na konkurz, keď som robil už tretí rok reláciu o cestovaní a varení. A potom som na rok prestal. Pozvali ma na konkurz na moderovanie Superstar a vybrali si mňa. A vybrali si Adelu s Brunom ako dvojicu do zákulisia. Potom nakoniec mne nenašli žiadnu moderátorskú partnerku, tak vlastne rozdelili Adelu s Brunom. Ja som s Adelou vytvoril dvojicu a Bruno ostal v zákulisí. Prešiel som normálnym konkurzom. Potom sa to nejako nieslo že buď ťa vyhodia, lebo sa im nepáčiš po prvej sérii, alebo ťa použijú znova. Mňa použili našťastie znova. Bol som v takej finančnej tiesni, že som musel moderovať. Najviac mi asi momentálne vyhovuje Talent. Robil som tri série, pretože sa mi to páčilo, lebo tam je asi najlepší režisér aj štáb ako taký.
Keby si si mohol vybrať nejakú reláciu, ktorú budeš moderovať, aká by to bola?
Nechcem moderovať nič konkrétne, ale kebyže si môžem vybrať tak mne sa strašne páčia také tie dobrodružné veci. A „Pevnosť Boyard“ keby sa vrátila, tak tá by ma naozaj bavila. Tam si viem presne predstaviť, že si prosto uletím, lebo mám rád takéto spoločenské hry prenesené do exteriéru, kde to je dobrodružné a trošku aj adrenalínové, ale zase nie až príliš.
Kniha, ktorú si dnes prezentoval, je podľa odozvy úspešná a darí sa jej. Máš v pláne vydať niekedy v budúcnosti ďalšiu kuchársku knihu, alebo prípadne biografiu?
Biografiu určite nie (smiech). Ja si nemyslím, že by môj život bol natoľko zaujímavý, aby niekoho inšpiroval k čomukoľvek (smiech). Ale v tej knižke nie je robené nič plánovito, čo by sa malo nejakým spôsobom uplatňovať na trhu. Je to presne to, čo mám rád ja v kuchyni. Čiže kus môjho života v tej knihe je. Toto je pre mňa biografia, to čo mám na tanieri. A keďže ja som si ju sám aj vydal, ešte stále sa trochu oťukávam, čo to znamená vydať knihu a tak podobne. Investoval som do nej pomerne dosť veľa úspor. Ak sa jej predá toľko, že v podstate ja nebudem musieť dotovať takéto veci a dokáže to na seba zarobiť aspoň tak, aby som nebol v strate, tak potom je to vlastne príjemný spôsob ako si vyplniť istý čas televízneho ničnerobenia a robiť nejakú druhú. Ale nad tým teraz rozmýšľať nechcem. Ja si teraz užívam túto. A ešte je jej teda na pultoch dosť (smiech). A ja mám hlavne ešte pred sebou teraz konečne Vianoce.
Takže názov knihy „Moje jedlo“ nie je len klišé, ale je to naozaj tvoje jedlo?
No práve preto sa to tak volá. Keďže ja som nevedel tú knihu nazvať. Už som vedel, že na obálke pravdepodobne musím byť, aby ma to definovalo, že to je teda moje varenie. Keď tie recepty boli dokopy a boli všetky vyselektované, tak som si vlastne povedal, že nijako inak to nemôžem nazvať ako moje jedlo, pretože vlastne to sú presne jedlá, ktoré ja najradšej varím, mám najradšej alebo sa chcem o ne podeliť. Niektoré sa tam nedostali, niektoré áno. Jediné, čo to spája je môj jedálniček a to, čo ja mám rád. Zisťujem, že mnohých to dokáže inšpirovať, pretože nevedeli nájsť nejaký iný spôsob stravovania. Takže to je pre mňa najväčšia radosť, ak sa toto podarí.