Dátum: 6. apríl
Ľudia ho poznajú najmä ako moderátora speváckych a talentových súťaží. Pred televíznou kamerou – či rozhlasovým mikrofónom – sa zjavne cíti ako ryba vo vode. No Martin „Pyco“ Rausch má aj ďalšiu veľkú vášeň: varenie.
Pred troma rokmi vydal kuchársku knihu Moje jedlo s vegetariánskymi receptami (keďže neje mäso). Posmelený úspechom vlani zosnoval jej voľné pokračovanie.
Prečo ste sa vôbec rozhodli vydať knihu? Chcel som si urobiť radosť.
A tiež si vytvoriť pracovnú činnosť medzi televíznymi sezónami, čo je práca, ktorá ma primárne živí. Varenie ma baví odmalička, ale neživím sa ním. Či ľudia budú ochotní nechať sa mojou knihou inšpirovať, to bola veľká otázka. Našťastie to vyšlo.
Vlani ste vydali už druhú kuchárku. Čím sa líši od prvej?
Prvá kniha, to bola chôdza po tenkom ľade. Dával som do nej jedlá, ktoré sám rád robím. Zároveň som chcel Slovákom ukázať, že tzatziki alebo gaspačo sa dajú spraviť ľahko z našich domácich surovín, hoci sa bežne v slovenských domácnostiach nerobia. Pri druhej knihe som išiel na istotu, lebo som nabral sebavedomie, že si môžem dovoliť experimentovať, ísť do odvážnejších a vyzývavejších kombinácií. Stále som sa snažil držať toho, aby si ľudia vedeli suroviny nakúpiť na Slovensku, no tiež prepašovať tam čosi, čo nepoznajú.
Vaše knihy sú one man show. Ste autorom textov aj väčšiny fotografií, manažujete výrobu, distribúciu, reklamnú kampaň. Nie je to na jedného človeka veľa?
Je to výzva. O väčšine položiek pri príprave knihy som na začiatku nemal poňatie. Jediné, v čom som si bol ako-tak istý, bolo varenie. Využil som externé grafické štúdio, lebo grafike po technickej stránke nerozumiem, hoci viem, čo chcem, a tak som každý krok supervízoval. Mal som tiež distribútora. Nechcem súdiť vlastný výsledok, lebo vždy keď niečo spravím, s odstupom času si myslím, že to mohlo byť lepšie. Ale urobil som to najlepšie, ako som vedel.
Nebolo by jednoduchšie spoľahnúť sa kompletne na externé vydavateľstvo?
Už pri obálke knihy som mal problém pred ľuďmi obhájiť, prečo to tak chcem. Ja som to vedel, len som to nevedel adekvátne zdôvodniť. Preto som rozhodol ísť do toho slobodne. Že knihu vydám tak, ako uznám najlepšie za vhodné. Aj s rizikom, že niektoré faktory ako úplný začiatočník podcením.
Na druhej strane to šetrí peniaze.
O to ani nejde. Rád sa zverím do rúk niekomu, komu dôverujem. Ale keďže ide o moje meno, respektíve produkt, na ktorom rok pracujem, považujem za povinné vyjadriť sa ku všetkému priamo. Ako manažér sa cítim istejšie ako moderátor. Presne viem, ako chcem sám seba komunikovať. Manažovanie nepovažujem za nutné zlo, skôr za súčasť moderátorstva a vydavateľskej činnosti.
Je výnos z predaja knihy adekvátny úsiliu a času, ktoré jej venujete?
Myslím, že áno. Ale ja som nečakal, že ma kniha bude živiť. Iste, nikto nechce vyrábať niečo stratové. No ja som sa snažil ísť cestou, ktorá sa mi bude páčiť, a nie že bude silou- -mocou ekonomicky najvýhodnejšia. Vyberal som si papier či väzbu, ktoré sa mi páčili, a až neskôr som zistil, že si vždy vyberám najdrahšiu alternatívu. Vo výsledku je však prvá kniha v pluse, celý náklad sa vypredal a časť nákladov som pokryl sponzoringom.
V akom náklade vyšli vaše dve knihy?
To je trocha ošemetná otázka. Keď som vstupoval do tohto biznisu, zistil som, že vydavateľstvá si prísne strážia údaje o nákladoch a predajoch. Vždy som dostával len kávičkové informácie. Ja som to vždy na rovinu povedal, až ostali v šoku. Mal som pocit, že som škodná v revíre, nevedel som, že sa to nehovorí. Prvú knihu som vydal v náklade desaťtisíc kusov.
Hovorili vám ľudia z vydavateľstiev, že na prvotinu je to vysoké číslo?
Strašili ma, že to nemám šancu predať. Lenže musíte kalkulovať aj s tým, že čím vyšší náklad tlačíte, tým je cena za kus výhodnejšia. Nehovoriac o marketingových a PR aktivitách.
Máte s vaším Vydavateľstvom Pyco ambície aj nad rámec vlastných kníh?
Tvrdil som dlho, že nemám. Ale potom som zistil, aké prekážky sú pred ľuďmi, ktorí nemajú takú slobodu ako ja – že ma živí niečo iné. Stretol som veľa ľudí, ktorí sa zaoberajú zdravou výživou a ktorí ma inšpirujú. Chcem ich podporiť. Niektorí chcú vydať menšiu publikáciu a mám pocit, že viac ako väčšie vydavateľstvá by som im pomohol ja. Nechcem predbiehať, ale zamýšľam sa nad tým viac ako pred dvoma rokmi.
Prečo si ľudia podľa vás kupujú vaše kuchárske knihy? Chcú tie recepty alebo ich láka, že vás poznajú z televíznej obrazovky?
Najradšej by som si myslel, že je to kvôli tomu, čo a ako varím. O to sa snažím. Ale nedávam si príliš ružové okuliare. Viem, že rozpoznateľnosť televíznej tváre pomáha. Hoci sa to ťažko meria. Spočiatku som citlivo vnímal, keď niekto napísal alebo povedal, že som celebrita, ktorá sa rozhodla vyskúšať variť. Ale ja som varil skôr, ako moderoval. Len som sa vrátil k niečomu, čo mám rád.
To, že ste mediálne známy, vám prinajmenšom otváralo dvere.
Iste. Pokiaľ ste osoba, ktorá má pre médiá a kníhkupectvá istú atraktivitu, uľahčuje to propagáciu čohokoľvek. Ale stále si myslím, že sa na tom nedá postaviť nič, čo by bol nezmysel. Ľudia by sa inak nechodili rozprávať so mnou, ako varím.
Prečo ste sa stali vegetariánom?
Nemám jeden dôvod. Skôr viem povedať, kedy som sa stal vegetariánom – 1. mája 1994. Na obed sme mali sviečkovú a ja som si dal len knedľu a omáčku. Povedal som si, že skúsim nejesť mäso, lebo aj tak som ho veľmi neobľuboval. Jediné, čo ma mesiac-dva mrzelo, bola šunka.
Motivoval vás aj vzťah k zvieratám?
Áno, aj. Nepáčilo sa mi, že musia zomrieť, aby som sa ja nasýtil. Ako osemročný som mal traumu z toho, keď mi babka pripravila zajaca, ktorého som predtým nosil v tričku. Ja som mu dal meno a potom som zistil, že je v kastróli a mám si dať dupľu. To vo mne zanechalo stopu, aj keď to možno nebol hlavný dôvod, prečo som prestal jesť mäso. Skrátka, mal som pocit, že to bude zdravšie a že keď mi mäso bude chýbať, tak sa k nemu vrátim. Napokon mi nechýbalo.
Dozreli Slováci, tradiční jedáci mäsa a múky, na vegetariánsku stravu, založenú na zelenine? Podľa prieskumov sú majstrami v konzumovaní nezdravých potravín.
Otázka je, ako sa tie prieskumy robia. Ja sa na besedách o knihe stretávam s množstvom ľudí, u ktorých mám pocit, že vegetariánska strava ich baví. Často sú to mladé páry, kde, mimochodom, varí muž. Na besedy hodne chodia ľudia, ktorí majú zdravotné problémy.
Myslíte si, že jedlo pripravené podľa vašich receptov im pomáha?
Nechcem tvrdiť, že ja varím zdravo. Vnútorne sa o to snažím, ale čo je pre konkrétneho človeka zdravé, to musia určiť lekárski špecialisti. Nechcem pôsobiť ako šarlatán, ktorý zliezol z televíznej súťaže a rozpráva o tom, čo je zdravý životný štýl. Ja sa snažím stravovať tak, ako to môjmu telu najviac vyhovuje. Nechcem tvrdiť, že vegetariánstvo je to najsprávnejšie.
Na konci niektorých receptov, napríklad na šaláty, píšete, že sa hodia k vyprážaným jedlám. To preto, že na Slovákov treba s popularizáciou vegetariánskych jedál ísť opatrne?
Nenazval by som to opatrne. Ale najhoršie sú príkazy, zákazy, povolenia, ktoré ľudia berú vážne až vo chvíli, keď ich počujú od lekára. Ja sám by som možno s vegetariánstvom nezačal, keby mi niekto prikazoval, že nesmiem jesť mäso. Skôr mi ide o to, že človek, ktorý je zvyknutý na klasický ťažký zemiakový šalát, nabudúce vyskúša napríklad ľahký zelerový šalát a zrazu má na tanieri o dvesto percent viac vitamínov. Aj keď si k nemu dá vyprážaný rezeň, ktorý však neodporúčam, tak vyhral.
To je možno aj spôsob, ako k zdravším deťom prilákať deti.
Určite nemám ambíciu deti o niečom presviedčať. Nemám deti, nemôžem hovoriť do toho, čo majú jesť. Pokiaľ sa však nestravujú zle, mali by mať slobodu. Páči sa mi, ako to robí Jamie Oliver na svojich workshopoch, kde varí s deťmi. Napríklad zistí, že milujú kuracie nugety, ktoré okolo kuraťa možno ani nešli. Tak pred nimi pomelie kosti a kože, čo sa im, samozrejme, hnusí, hoci keď je výsledok na stole, vyzerá dobre a ako to, čo majú rady. Potom im ukáže, ako sa to dá urobiť z chudého mäsa, pridá k nemu zdravé ingrediencie – a deti varia s ním. Odvtedy už nechcú jesť to, čo jedli predtým. Deťom je najhoršie prikázať. Lepšie je ukázať im, čo je na ich jedle zlé.
Nelákalo vás využiť vášeň pre jedlo vo vlastnej reštaurácii? Papiere na to máte.
Dnes to nie je ani tak o papieroch ako o dostatku kapitálu. Kedysi ma desili príbehy ľudí, ktorí si kvôli podnikaniu nabrali úvery a prišli aj o vlastné úspory, pričom ich pravidelnými hosťami boli výpalníci. Neskôr som zistil, že situácia sa zmenila, ale zasa vás vytláčajú reštauračné siete alebo prepojenia s obchodnými centrami. Ale najdôležitejší dôvod, prečo do toho nejdem, je moje duševné a fyzické zdravie. Keby som mal vlastný podnik, určite by som nútil kuchárov variť veci, ktoré mám rád, a dohliadal na to. A tiež by som chcel, aby to bolo osobné, chcel by som každého hosťa minimálne privítať.
Koncept teda už máte.
Ale musel by som tam byť skoro denne. Nechcem otvoriť niečo pod svojím menom, čo by potom fungovalo samo osebe. Chcel by som to veľmi pravidelne supervízovať a na to sa momentálne popri iných záväzkoch, najmä v televízii, necítim. Zatiaľ ku mne všetky veci prišli samovoľne, takže možno je to jedna, čo ma ešte len čaká.