„Trochu som rebeloval“

Zdroj: cas.sk
Dátum: 7. apríl 2009

Zakaždým, keď vyjde do svetla reflektorov, aby s prehľadom odmoderoval nejakú šou, zažiari. Napriek tomu hovorí, že žije v tieni. MARTIN PYCO RAUSCH (31).

Do moderovania vás pred rokmi dotlačila Oľga Záblacká. Uchytili ste sa. Sám seba ste však ako chlapca označili za sivú myš, nepriebojný typ. Ako to vnímate spätne? Osud, náhoda, šťastie?
Asi ako takú zvláštnu trojkombináciu. Čo sa pracovnej dráhy týka, mne sa šťastie plietlo do cesty tak často, až som sa raz zamyslel, či ho neberiem iným…

A? Vinný vo všetkých bodoch obžaloby?
(Smiech.) Keď sa obzriete za poslednými rokmi, poviete si, že keby ste nerobili toľko veľkých projektov, určite by dostal šancu niekto iný a možno lepší. A tak tomu hovorím šťastie.

V čom ste ešte mali šťastie?
V tom, že ma nejaké vážne nešťastia obchádzali. Byť zdravý, mať pokope rodičov a kamarátov, je naozaj veľké šťastie. Ja som o moderovaní takmer nikdy nesníval a nehovorím to preto, aby som bol za chutného a skromného. O práci hudobného redaktora v rádiu som však sníval, aj preto som za tým šiel. To je holá pravda a dnes už aj sedemnásťročná história.

Oľgina zásluha je teda nepopierateľná. Má za to u vás očko napríklad v tom, že jej v relácii prezradíte viac než iným?
Olinka bola mojou rozhlasovou krstnou mamou a navždy ňou zostane. Bez nej by som si asi nikdy nesadol za mikrofón. V jej relácii som bol viackrát a vždy som sa snažil odpovedať tak, aby sa všetko dozvedela.

Pýtam sa preto, lebo v poslednom čase sa u známych tvárí objavuje akýsi syndróm verejnej fóbie. Máte ho aj vy?
Nepociťujem ho viac ako pred piatimi rokmi. Na druhej strane chápem tento efekt u ľudí, ktorí sa bez vlastného pričinenia vidia na titulke trikrát do týždňa.

Je to, v nadväznosti s povedaným, šťastný život?
Akási sláva či popularita sú predsa príjemné javy. Niektorých práve toto láka na televíznej či inej práci. Už ako 17-ročný som s obľubou sledoval medzinárodnú popmusic, kde sa najväčšou hviezdou každý rok stával úplný nováčik. Médiá ho milovali, pomohli mu na vrchol. Veľkú hviezdu však už nebýva zvykom chváliť a po čase prichádza opačný efekt.

Vy ste naša hviezda. Ste šťastný?
Ďakujem. Hviezda je pre mňa ten, kto urobí niečo objavné, a tento prívlastok je veľmi sezónny aj lokálny. Pocit šťastia si s ním nespájam, a preto sa netúžim stať hviezdou.

Veľkou výhodou známych tvárí je, keď vedia správne regulovať kariéru. Vyberať si projekty, zažiariť a načas šup do tieňa. Čo v tých chvíľach robíte vy? Ak je práca hudobného dramaturga prácou v tieni, tak potom u mňa platí opačná charakteristika. Ja len raz, maximálne dvakrát do roka vyleziem na svetlo. Taká dramaturgia zaberie desaťnásobne viac času než moderovanie. Minulý rok som bol na obrazovkách len desať týždňov. Tento rok zatiaľ iba tri. A verte, celkom mi to stačí.

Zatiaľ iba tri. Začína sa však Let´s Dance 3, Adela bude tancovať a vy? Moderovať? S kým?
Vo chvíli, keď sa rozprávame, nemám ani najmenšiu potuchu, ako a s kým budem tento rok niečo moderovať.

Nezavádzate? Informácie sa už predsa šíria.
Nezavádzam, a ani neklamem.

A čo tie chvíle v tieni? Nedokončili sme…
Momentálne trávim celé dni zatvorený v strižni ako hudobný dramaturg nového seriálu Rádio, v divadle Meteorit sme finišovali s hrou Richard III. od Shakespeara, ktorá mala nedávno premiéru. Špeciálne hudobná dramaturgia pre televíziu zaberá veľmi veľa času doma aj v strižni. A každú chvíľu začneme nakrúcať horor Fabrika smrti. Veľmi sa na to teším.

Budete hrať, alebo opäť dramaturgovať?
Budem hrať. Viem, je to silná veta, ale pokúsim sa o to. Možno tu sa skončí moje šťastie (smiech).
Možno naopak. Pribudne. Keby aj nie, zarobené peniaze investujete do užitočných vecí. Napríklad do archívu. Už niekoľko rokov je na hudobnej scéne obrovský pretlak muziky. Podľa čoho a kde vyberáte tú vhodnú?
Ja už nakupujem len to, čo sa mi páči. V prípade, že príde ponuka na nejaký projekt, pre ktorý si potrebujem výrazne rozšíriť hudobný archív, objednávam cez internet. Neraz otravujem ľudí, ktorí niekam vycestujú, alebo to urobím sám. Ak sa mi páči slovenský album, kúpim hneď niekoľko kusov a rozdávam ich ako darček priateľom v nádeji, že tak pomáham existencii slovenskej hudby.

To je naozaj chvályhodné. Čo ste rozdávali naposledy?
Tretí album Katky Koščovej, sólo album Katky Knechtovej, soundtrack Pokoj v duši a novinku od Hudby z Marsu…

Ďalšou vašou vášňou sú aj jazyky. Vraj sa chystáte do Španielska pokoriť tú reč. Máte už nejaké základy?
S tou myšlienkou sa pohrávam už rok. Na jar 2008 som si kúpil španielčinu pre samoukov a veľký slovník. Dostal som sa však len po prvú lekciu a viem časovať „iba“ jedno sloveso.

Ktoré? A prečo španielčina?
Myslím, že estoy. Tento jazyk považujem za veľmi melodický a sexi. Navyše je veľmi spevný, čo roky obdivujem v hudbe. Snažím sa to naplánovať. Hádam na jeseň. Mám však predtuchu, že vždy, keď o niečom nahlas rozprávam, tak to potom nikdy nevyjde. Radšej teda zmeňme tému (smiech).

V národnom kole Euro Song Contest som vás pasovala za bezkonkurenčne najlepšieho moderátora a za tým si stojím…
… veľmi pekne vám ďakujem. Vaše slová mi tlmočil hovorca STV Martin Kontúr pred jedným zo semifi nálových prenosov. Vtedy akákoľvek pochvala poteší.

Inokedy nie?
Pred prenosom mávam malú dušičku a mizivé sebavedomie.

Dobre to maskujete. Iné som však chcela. Ako vnímate obmedzenia a výhody moderovania vo dvojici, napríklad s Adelou, a sólo?
Moderovanie vo dvojici je priamo úmerne lepšie alebo horšie v závislosti od toho, kto je vaším partnerom. Moderovať s Adelou je čistá improvizácia a veľká škola pre každého. Ak pracujem sám, snažím sa zadeliť si potrebné informácie tak, aby som nepôsobil iba ako „oznamovač“ a „regulovčík“.

Darí sa. V Eurovízii ste boli vy a scéna asi jediné bezproblémové elementy. Chvíľami som však mala pocit, že vám mumraj v sále občas lezie na nervy. Mýlim sa?
Každý, kto hovorí k davu, si praje, aby ho ten dav počúval a nekričal uprostred vety čokoľvek. Niekedy sa však zase práve od toho dá odpichnúť, čo do istej miery aj patrí k živému prenosu. Ja mám radšej živé, nie vopred natočené relácie. Horšie by bolo, keby všetci mlčali, počúvali, a ja by som mal pocit, že nemám čo povedať.

Už je po všetkom, môžete prezradiť. Váš dojem z hudobnej úrovne prvého novodobého kola a vášho favorita? Kto a prečo? Veľmi som drukoval interpretom, ktorých cieľom bolo rozšíriť si publikum a pohnúť sa tak vpred. Ocenil som účasť a hudobný vklad skupín Smola a hrušky, Hudba z Marsu a najviac som sa tešil zo skupiny Mukatado. Naplnili moje osobné kritériá skladby, na ktorú by som bol hrdý, ak by išla do Moskvy. A okrem toho si ju púšťam aj doma.

Budete na spomínaných interpretov pamätať aj ako hudobný dramaturg?
Určite áno. Pred rokom veľa ľudí ani netušilo, že také Mukatado existuje, a ak teraz konečne vydajú album, budem rád, že som moderoval projekt, ktorý ich posunul vpred. Rád práve ich hudbu použijem v niektorom z projektov.

Ale ani za Nelu Pociskovú a Kamila Mikulčíka sa ako Slovák asi hanbiť nebudete, či?
Nie, nebudem.

Všetci si všimli, že ste výrazne schudli. Má to na svedomí len vaše vegetariánstvo, alebo aj iné, prídavné činnosti?
Odkážte všetkým (smiech), že mám už dva roky rovnakú telesnú hmotnosť.

Dobre: Pyco odkazuje… Takže sa vás to pýtali viacerí?
Pravdu? Len vy.

Mňa asi desiati. V čom je trik?
V tom, že už rok držím tréningový režim a minimálne dvakrát do týždňa so železnou pravidelnosťou športujem. Takže to, čo som zhodil, zabrala na váhe svalová hmota, ale neschudol som ani kilo.

Nie je vegetariánstvo v rozpore s vaším pôvodným povolaním, hotelovou školou a schopnosťou rozoznať a variť kulinárske špeciality? Odborníci mávajú maškrtný jazýček.
Práve naopak. Nejesť mäso je pre mnohých spojené s odriekaním. Mne nikdy špeciálne nechutilo ani do roku 1994, keď som sa ho rozhodol nadobro vylúčiť z jedálneho lístka.

Bola to len dlhoročná genetická výbava, alebo sa roku 1994 niečo stalo s mäsom na tanieri, ktoré ležalo práve pred vami?
(Smiech). Trochu som rebeloval a experimentoval. Keď mi mnohí povedali, že sa k mäsu rýchlo vrátim a nemám strúhať zásadového frajera, dali mi ďalšiu motiváciu. Znalosti z gastronómie mi len pomáhajú vytvárať nové jedlá. Už pri pohľade do chladničky či nákupného vozíka.

Dobre, v chladničke máte, okrem bežných vecí ako olej či soľ, zemiaky, ľadový šalát, syr v črievku a vajíčka. Čo si navaríte?
Rýchlou improvizáciou máte ľahký obed: varené zemiaky, syrovú omeletu a šalát s olivovým dresingom. Hotové do pätnásť minút aj s umytím hrnca a panvice. Dajte si to patentovať, je to koncept na chutnú reality šou – Uvar z toho, čo je v chladničke. Rád pôjdem účinkovať. (Smiech).

Koniec-koncov, varíme tak všetci. Svojho času som kdesi čítala pokus „zrekonštruovať“ život slobodného mládenca Martina Rauscha bez vašej účasti. Ja sa to radšej opýtam priamo vás. Od detstva som nemal problémy so samotou. Ani s krátkodobými vzťahmi. Aj keď by som si teraz radšej zahryzol do jazyka, lebo niekedy je všetkého veľa.

Samotárom ste od prírody, alebo sú v hre životné sklamania, bočiaci kamaráti?
Ani jedno. Na toto neviem odpovedať. Existenciu samého so sebou zatiaľ zvládam, dokonca mi v čase náladovosti vyhovuje. Keď pracujem, nemám čas si doma ani upratať. Som teda ideálny terč na výmysly akéhokoľvek druhu.

No, teraz však máte šancu! Občas upracete, občas varíte, počúvate muziku a čo ešte?
V poslednom čase trávim čas voľna vo fitku. Iné voľnočasové aktivity mi nepribudli. S výnimkou Vianoc som si od minulého leta dlhodobejšieho voľna ani neužil.

Je známe, že ste slobodný, nezadaný. Single ľudia mávajú problémy s tým, že im prípadný vzťah naruší ležérny, zabehaný spôsob života. Viete si predstaviť, že niekto funguje po vašom boku v jednej domácnosti?
V teoretickej rovine som veľmi prispôsobivý, ale nemám tendenciu oháňať sa príkladmi. Môj zabehaný systém výrazne narušuje už aj každý nový televízny projekt a zisťujem, že nejaká osobná rekonštrukcia vlastného stereotypu je neraz veľmi užitočná terapia. Takže môj život vlastne ani nie je taký ležérny a zabehaný, bohužiaľ. Čo vám k nemu chýba?
Dve palmy a sieť natiahnutá medzi nimi. To bude najlepší stereotyp. (Smiech).

Máte dvoch bratov a sestru. S mladším Braňom sa vraj stretávate najčastejšie. Čo by ste o ňom povedali? Najradšej nič. Je to môj brat a má právo na súkromie napriek tomu, že jeden z jeho starších bratov robí v televízii. Braňo bude mať čoskoro dvadsaťosem rokov, vyučuje angličtinu a sme si v mnohom podobní.

V čom? Ďalší samotár
Vrozprávaní, postojoch. Oslovujeme sa Malý a Veľký brat. Vaši starší súrodenci majú už svoje rodiny. S dvoma synovcami vraj udržiavate takmer súrodenecký vzťah.

Čo to znamená v preklade?
Mám dvoch synovcov vo veku jedenásť a šestnásť rokov. V preklade to znamená, že pre nich nie som strýko, ale kamarát. A ešte mám neter, ktorá pôjde čoskoro do školy.

Máte naozaj veľkú rodinu. Je tá vaša prototypom, ktorý by ste v budúcnosti rád realizovali aj vy ako zakladateľ ďalšej vetvy Rauschovcov?
Časy sa menia a my sme boli vždy veľké rodiny. Dnes je však iná doba, a hoci nechcem vylúčiť možnosť mať veľa detí, štyri by som asi nezvládol. To dokázali len moji rodičia.