Dátum: 1. jún
Známy moderátor a autor dvoch úspešných kuchárskych kníh v rozhovore o ňom, jeho novej knihe a aj o tom, či môžeme očakávať ďalšiu.
Nedá nám to hneď na úvod sa nespýtať – prečo Pyco?
Pretože začiatkom 90-tych rokov, keď som začal pracovať v prvom súkromnom rádiu, tam už jeden Martin bol. Nikodým. A moderátori či “technici”, sa v tom čase do éteru ohlasovali len krstným menom, takže pre odlíšenie dvoch Martinov som potreboval prezývku. Vymysleli ju poslucháči.
Väčšina ľudí vás asi pozná z televíznej súťaže Česko Slovensko má talent, ktorú ste uvádzal s Jakubom Prachařom, a z X Factoru. Je rola moderátora v takom mamuťom projekte náročná? Ako ste to zvládal?
Ako som to zvládal nech súdia iní. Moderovanie Talentu je práca za odmenu. S výnimkou živých televíznych prenosov, nemáte šancu ani možnosť sa vopred pripraviť, je to ako zážitkový tábor. Takže sledujete to, čo súťažiaci predstavia divákovi aj moderátorom. Akurát vás pri tom sníma kamera. Zo všetkých odmoderovaných projektov, je tento najmenej náročným na prípravu, najmä v posledných rokoch, keď ubúdalo z počtu živých prenosov.
Je ťažké presvedčiť ľudí, že nie ste len moderátor, ale trebárs aj kuchár alebo cestovateľ? Alebo vám naopak status celebrity otvára dvere a pomáha napríklad i v kuchárskom svete?
Status celebrity je stav mysle, nikdy som sa tak nenazval a keď vás niekto počastuje prívlastkom celebrita, obyčajne to myslí ponižujúco. Zvyčajne to viac vypovedá o tom kto to povie, než o tom komu poznámku adresoval. Rád varím a cestujem, moderátorom som sa stal veľkou náhodou. Ale všetko v živote beriem ako výzvu, záľubu a napredujem len v tom čo ma baví. Na čo o tom niekoho presviedčať?
Na svojej Facebook stránke pravidelne prispievate do rubriky Song Of The Week (Pieseň týždňa). Akú hudbu rád počúvate a ktorá pieseň to vyhrala tento týždeň?
Je to pre mňa taká nostalgia za rádiovými časmi, keď som starostlivo vyberal album týždňa či singel týždňa a pripravoval recenzie, analýzu medzinárodných rebríčkov, predpovede na úspešnosť noviniek a tak podobne. Teraz to už je len taká zábavka, ktorá neodráža trendy či masový úspech, ale môj aktuálny vkus. A ten sa mení z roka na rok. Najlepšie to vidno práve na mojej Facebook fanpage.
Nie náhodou sme sa o vás zmienili ako o cestovateľovi. Vraj ste ako ambasádor organizácie UNICEF navštívil tie najchudobnejšie regióny Afriky. Čo taký ambasádor robí a aká skúsenosť to pre vás vlastne bola?
Rolu ambasádora som prijal po niekoľkoročnej spolupráci. Okrem osvety a podpory aktuálnych projektov v priebehu roka, bolo mojou úlohou vycestovať do terénu, teda do jednej z krajín, ktoré sa zmietajú v problémoch a kam bola sústredená finančná či materiálna pomoc zo slovenských zbierok. V tom čase to bola Uganda, kde sme pomáhali riešiť nedostatok pitnej vody a sanitačných zariadení pre deti v najchudobnejších regiónoch. Vidieť deti v primitívnych podmienkach tretieho sveta, ktoré si vážia nadovšetko fakt, že môžu každé ráno bosé prejsť desať kilometrov do školy, ktorá je situovaná pod stromom a potom kráčať ďalšie kilometre po vodu, vás musí poznačiť. Režisérka Mária Martiniaková na mieste nakrútila krátky dokument. Môžete si ho pozrieť na Youtube, ďalšie slová k tomu ťažko hľadám.
Práve vám vyšla nová kuchárska kniha Moje jedlo poradovým číslom 2. Čo môžeme čakať oproti vášmu debutu a na akú kuchyňu ste sa najviac zamerali?
Pokračujem v tom čo ma baví. Varím bez mäsa, z dostupných surovín, rýchlo a pestro. V druhej knihe som začal viac vymýšľať a kombinovať, keďže tá debutová bola aj pre mňa akousi sondou, či moje varenie bude niekoho zaujímať. Obsahovo som blízko k talianskej kuchyni, s trochou orientu a miešaním korenín, ktoré zas niekedy inklinujú skôr k indickej kuchyni. Opäť som si všetko nafotil sám a každý recept má obrazovú prílohu.
Kniha Moje jedlo 2 je tak ako jej predchodca plná originálnych vegetariánskych receptov. Vy sám ste bol vždy vegetariánom? Nezatúžite z času na čas po poriadnom kuse mäsa?
Ja som si mäso nezačal odopierať alebo sa ho postupne zriekať. Nikdy som ho veľmi nemusel, čo sa prehĺbilo práve vďaka vareniu. V surovom stave naporcovať kura, odšľachovať mäso alebo nebodaj pitvať sa mi protivilo. A keby som musel každé zjedené zviera vlastnoručne zabiť, tak by som s tým prestal omnoho skôr. Nesúdim, nekritizujem ani neznechucujem, jesť mäso nie je nezdravé ani vyslovene zdravé, pre každého platí niečo iné. Ja mäso nekonzumujem 21 rokov bez ohľadu na to či je to trendy alebo nie. Cítim sa výborne.
Publikácia je bohato doplnená vašimi vlastnými fotografiami a snímkami čitateľov,ktorí reagujú svojimi receptami na vašu prvú knihu; mnoho nádherných fotiek sa pravidelne objavuje i na vašom Instagrame. Je pre vás výsledná podoba pokrmu rovnako dôležitá ako jeho chuť či výber správnych ingrediencií?
Samozrejme, každý kto varí, má určitú predstavu ako má byť jedlo naservírované a aranžované. Pre mňa je to jedno dielo, pri príprave knihy som preto uprednostnil one-man-show, nech je výsledkom skutočne “moje” jedlo. Práve Instagram je pre vizuálnu prezentáciu jedla medzi sociálnymi sieťami najideálnejšou platformou.
Vaša podobizeň na obálke kuchárky bola inšpirovaná obrazmi manieristického maliara Giuseppeho Arcimbolda. Ako vás napadlo využiť práve túto tému? Hodláte ju – trebárs s istými obmenami – zužitkovať i vo vašich budúcich knihách? Tým nenápadne narážame na otázku, kedy môžeme očakávať „trojku“.
Takmer rok pred vydaním som sa zobudil s predstavou o obálke knihy. Trvalo ale dlhšie než som prefiltroval všetky detaily, uvedomil si, že chcem niečo na spôsob zeleného terminátora, kulinátora ktorý je farebný a organický, v kontraste s mojou vlastnou čiernobielou podobou z mäsa a kostí. Chcel som vizuálne naplniť “si to čo ješ a čo ješ, tým sa staneš”. A akýmsi zázrakom sa pre môj nápad nadchol oslovený newyorský fotograf, ktorý kedysi študoval genetiku: Klaus Enrique. Ale s nápadom na obálku neexistujúcej tretej knihy som sa nezobudil. Dostal som ho nedávno, krátko pred spaním. :)
Obálka sa vraj dostala až do amerického Ohia, kde sa objavila v diskusii na konferencii o umelcoch, ktorí využívajú jedlo ako výrazový prostriedok. Vy sám považujete jedlo za umenie?
Presne tak, bol som v šoku. Jedlo bolo vždy umením. Nie je to ako napísať symfóniu alebo postaviť kostol, ale je to tiež ťažké remeslo ktorého najväčší odborník je umelcom na slovo vzatým. Fotografia zaujala prednášateľku Shawnie Kelly, ktorá si kvôli rešeršu vymenila so mnou pár emailov a dokonca si pýtala môj súhlas. Práve cez Instagram a Moje Jedlo som získal zopár nových priateľov, ktorých som paradoxne nikdy osobne nestretol. Shawnie je jedným z nich.